Súčasná vnútroštátna situácia v Etiópii patrí medzi jednu z najvážnejších humanitárnych kríz vo svete. Zjednodušene by sme jej podstatu mohli vymedziť ako konflikt medzi federálnou vládou a regionálnou vládou severného regiónu Tigraj. Z historického kontextu môžeme tvrdiť, že tento konflikt je sčasti etnického charakteru – ide o hostilitu medzi etnickou menšinou Tigraj a menšinou Oromo. Tigrajský ľudový oslobodenecký front (TPLF), ktorý bol v štáte dominantnou politickou silou tridsať rokov pred tým, ako v roku 2018 získal premiérsku stoličku federálnej vlády Abiy Ahmed (pôvodom Oromčan), mal dlhodobé výhrady voči riadeniu štátu ako aj k vykonávaniu zahraničnej politiky.
Udalosťou, ktorá dopomohla k eskalácii napätia medzi dvoma stranami bolo zorganizovanie regionálnych volieb v Tigraji v septembri minulého roka, aj napriek nesúhlasu zo strany federálnej vlády. Tá voľby označila za nelegálne a volebný výsledok neuznala. TPLF na túto skutočnosť reagovala neuznaním A. Ahmeda za legitímneho lídra vlády a zaútočila na federálnu vojenskú základňu. Dňom D, ktorý odštartoval dodnes pretrvávajúci konflikt, bol 4. november 2020. V tento deň spustila federálna armáda operáciu proti ozbrojeným zložkám TPLF. Premiér Ahmed, okrem iného aj laureát Nobelovej ceny za mier, vyhlásil koncom novembra nad TPLF víťazstvo, s čím ale nesúhlasia viaceré agentúry OSN pôsobiace v danej oblasti. Tvrdia, že bojom a násiliu v štáte Tigraj ani zďaleka neodzvonilo. Etiópska opozícia ku koncu minulého mesiaca vyhlásila, že konflikt si doteraz vyžiadal viac ako 52 000 obetí. Vláda však tieto tvrdenia opakovane odmieta. Svoje znepokojenie nad touto situáciou nedávno vyjadrila EÚ aj USA.
Utečenecká otázka
Osobitným fenoménom, ale v tomto kontexte najmä prirodzeným dôsledkom, je nútený pohyb obyvateľstva z miesta nebezpečenstva do bezpečnej zóny, či už ide o imigráciu alebo vnútorné presídľovanie. Podľa zdrojov agentúry Reuters bolo nútených opustiť svoje domovy viac ako 2 milióny Tigrajčanov[1]. Štátom poskytujúcim najintenzívnejšiu azylovú podporu Etiópčanom na „úteku“ je momentálne Sudán. Podľa najnovších dát Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) prijíma v priemere 603 utečencov denne[2]. Myslím si, že momentálnu pandémiu a jej degradujúci vplyv na situáciu bližšie komentovať nemusím. Červený kríž v Etiópii taktiež nedávno vyhlásil, že v dôsledku vnútorného presídľovania potrebuje humanitárnu asistenciu v oblasti Tigraj, Amhara a 2 ďalších regiónoch viac ako 2 a pol milióna ľudí[3].
(Ne)dodržiavanie ľudských práv
Súčasný konflikt potláčaním ľudských práv a narušovaním princípov právneho štátu priam prekvitá, či už zo strany vlády, alebo zo strany povstalcov. V tomto kontexte je nutné dodať, že pre úplné uplatnenie a ochranu ľudských práv musia byť vytvorené určité legislatívne a inštitucionálne záruky. Etiópia, ako právoplatný člen OSN, je samozrejme signatárom Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorá však svojim charakterom právne záväzná nie je. Záväzným však je Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (ICCPR), ktorý Etiópia ratifikovala v roku 1993[4]. Ako člen Africkej únie, sa taktiež právne zaväzuje k dodržiavaniu Africkej charty práv ľudí a národov, na ktoré dohliadajú regionálne mechanizmy Africká komisia pre práva ľudí a národov a Africký súd pre práva ľudí a národov. V nasledujúcich pár riadkoch sa stručne zameriam na niektoré konkrétne práva a slobody.
Právo na slobodu prejavu
S odhliadnutím na súčasné nepokoje musím zdôrazniť fakt, že Etiópia má aj beztak obrovské medzery v uplatňovaní ľudských práv. Demograficky má tento viac než stomiliónový štát viacero etnických menšín, ktoré sú sčasti autonómne a sú rozdelené do regiónov v tzv. systéme etnického federalizmu. Osobne si myslím, že aj vďaka tejto schéme dochádza k stupňovanému napätiu medzi niektorými etnikami, a síce regiónmi. Kritickým však nie je len spomínaný Tigraj, ale aj regióny Oromia a Amhara. Práve medzi týmito dvoma regiónmi došlo v nedávnej minulosti k viacerým ozbrojeným konfrontáciám. Koncom júna minulého roka došlo k atentátu na speváka Hachalu Hundessa (pôvodom Oromčana), smrť ktorého spustila vlnu protestov a následne tiež regionálne a vládne reakcie na tieto demonštrácie, ktoré mali ambíciu ich potlačiť. Podľa viacerých zdrojov sa tak udialo hlavne použitím hrubej sily, masovým zatýkaním účastníkov protestov, ktorí podnecovali k násiliu, ale rovnako aj bežných opozičných účastníkov, novinárov a kritikov vlády. Jedná sa teda najmä o porušenie práv 1. generácie, konkrétne právo na slobodu prejavu, zhromažďovacie právo a právo na odpor, ktoré sú garantované v článkoch 18 a 21 v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach.
Právo na informácie
Ďalším, nemenej vážnym porušením politických práv je potlačenie práva na informácie zo strany vlády, kedy opakovane dochádza k odstaveniu dopravnej a telekomunikačnej infraštruktúry. Po už spomenutých protestoch vyvolaných zabitím oromského speváka, nariadili vládne autority v tejto oblasti 3-týždňové odpojenie internetu. V súvislosti s aktuálnou krízou sa takisto stalo 4. novembra – v deň federálneho iniciovania operácie proti ozbrojencom z TPLF. Nastal výpadok signálu a internetu v oblasti Tigraj, ktorý (na základe nepresných informácií) pretrváva s občasnými prestávkami až dodnes. Tieto skutočnosti okrem narúšania demokratických a ľudskoprávnych princípov tiež negatívne ovplyvňujú koordináciu práce humanitárnych organizácií, vykonávajúcich podporné misie v oblasti.
Procesné práva
Zo skupiny občianskych práv boli zaznamenané porušenia procesných práv, konkrétne práva na spravodlivý súdny proces. Počas konfliktu medzi federálnou vládou a Orómskym oslobodeneckým frontom (OLF) došlo k masovým zadržaniam, v krajných prípadoch k mimosúdnym popravám. Po minuloročných protestoch bolo zadržaných vyše 9000 účastníkov[5], medzi nimi aj niekoľko členov OLF. Väčšina bola neskôr prepustená, no jeden z nich, Abdi Regassa, je do dnešného dňa zadržiavaný na neobjasnenom právnom podklade. Rodina údajne nemá žiadne informácie o jeho stave. Tieto priestupky sú v rozpore s Dohovorom proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (CAT), ktorý Etiópia ratifikovala v roku 1994[6].
Autorka: Radana Monišová
Zdroje:
- FICK, M. & co-authors. 2020. Timeline: Key events leading to Ethiopia’s crisis in Tigray [online]. Reuters. [cit. 16.2.2021]. Dostupné na internete: <Timeline: Key events leading to Ethiopia’s crisis in Tigray | Reuters>
- HORNÁ, D. – PETŐCZ, K. – a kol. 2013. Vybrané texty k ľudským právam. Príručka pre Olympiádu ľudských práv. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2013. 168 s. ISBN 978-80-223-3523-2.
- OHCHR. 1966. International Covenant on Civil and Political Rights [online]. General Assembly Resolution 2200A of 16 December 1966. [cit. 16.2.2021]. Dostupné na internete: <ccpr.pdf (ohchr.org)>
- OHCHR. 1984. Convention against Torture and Other Cruel, Inhuman or Degrading Treatment or Punishment [online]. General Assembly Resolution 39/46 of 10 December 1984. [cit. 17.2.2021]. Dostupné na internete: <cat.pdf (ohchr.org)>
- World Report 2021: Ethiopia [online]. 2021. Human Rights Watch. [cit. 19.2.2021]. Dostupné na internete: <World Report 2021: Ethiopia | Human Rights Watch (hrw.org)>