Zahraničnopolitický komentátor a publicista Michal Havran st., označil v jednej zo svojich kníh pretrvávajúce konflikty a nestabilitu v štátoch Blízkeho východu za akúsi daň za svoju strategickú polohu a najmä za svoje ropné bohatstvo[1]. V dnešnom odbornom blogu sa síce presunieme na iný kontinent, konkrétne do Venezuely v Južnej Amerike, no dovolím si povedať, že aj napriek značným historickým a kultúrnym odlišnostiam spomínaných dvoch oblastí, by sme tvrdenie o podstatnom vplyve objemu ropného bohatstva na chod a stabilitu štátu (samozrejme v spojení s ďalšími faktormi) mohli aplikovať aj do venezuelského kontextu. Koniec koncov, bola to práve Venezuela, ktorá v 2. polovici minulého storočia zastávala popredné priečky v globálnych rebríčkoch ekonomického rastu, čo sa jej podarilo primárne vďaka svojim ropným exportom. Venezuelská bolívarovská republika začala s ťažbou ropy v 20. rokoch minulého storočia a v rozmedzí 50. – 70. rokov zažila najintenzívnejší rast HDP na osobu[2]. Podľa viacerých analýz je venezuelská ekonomika od neskorých 70. rokov v kontinuálnej stagnácii, aj keď považujem za potrebné dodať, že Venezuela ešte v roku 2000 profitovala z hojných ropných zásob a bola 4. najväčším exportérom ropy na svete[3].
A ako je na tom ekonomicky krajina dnes? Venezuelu v súčasnosti zmieta chudoba a hlad, čo sa deje najmä v dôsledku ekonomického kolapsu – ku dnešnému dňu takmer 45% nezamestnanosti a inflácii pohybujúcej sa na úrovni približne 6 500%[4]. Medzinárodné organizácie na základe údajov vlády deklarovali vo Venezuele stav humanitárnej núdze. Podľa ekonómov začala venezuelská ekonomika pociťovať hyperinfláciu už v roku 2013, kedy volebný mandát prezidenta získal Nicolás Maduro, údajne vďaka manipulácii výsledkov volieb. Od roku 2014 tiež rapídne klesá kúpna sila obyvateľstva. Za potenciálne príčiny hospodárskej krízy sa pokladajú desaťročia socialistických politík, nadmerná tlač peňazí, deficitné výdavky, ako aj v posledných rokoch drasticky klesajúci vývoz ropy.
Ako som však už načrtla, sú tu aj ďalšie faktory, ktoré priamo zapríčinili súčasný stav v štáte. Hovoríme hlavne o vnútroštátnej politickej kríze. Mohli by sme totiž povedať, že Venezuela má momentálne 2 „oficiálne“ hlavy štátu, pričom obe majú za sebou podporu určitej sféry medzinárodného spoločenstva. Prezidentom pri moci je de facto Nicolas Maduro, ktorý v roku 2013, po smrti prezidenta Huga Cháveza, prebral jeho líderskú pozíciu v štáte. V roku 2018 bol do funkcie znovuzvolený na dobu 6 rokov. V decembri 2020 boli usporiadané parlamentné voľby, v ktorých zvíťazila Zjednotená socialistická strana Venezuely, ktorej predsedom je N. Maduro. Mnohé štáty, vrátane USA a väčšiny štátov EÚ, tieto voľby neuznali, nakoľko nebolo preukázané splnenie základných požiadaviek demokratických volieb. Venezuelská opozícia tieto voľby bojkotovala[5]. Hlavným opozičným lídrom je Juan Guaidó, dočasný prezident Venezuely, uznaný väčšinou medzinárodného spoločenstva, ktorý bol donedávna tiež predsedom orgánu legislatívnej moci – Národného zhromaždenia. V januári tohto roka sa však vnútroštátna politická situácia ešte viac vyostrila, keď spojenci N. Madura skonsolidovali aj túto zložku štátnej moci, ktorú dosiaľ spravovala opozícia.
Zdroj: nytimes.com
(Ne)dodržiavanie ľudských práv
Poďme sa ale pozrieť na hlavný zámer tohto blogu, a teda na situáciu ľudských práv v štáte. V nadväznosti na už spomenutú prítomnosť autokratických praktík, je vhodné uviesť (nie tak veľmi prekvapujúci) fakt, že Venezuelská bolívarovská republika v roku 2013 vypovedala Americký dohovor o ľudských právach, známy tiež ako Pakt San José, ktorého zmluvným štátom bola najmä z dôvodu členstva v Organizácii amerických štátov (OAS). Vypovedanie zmluvného členstva tohto dôležitého dohovoru tak pre občanov Venezuely marí možnosť právne sa obracať na Medziamerický súd pre ľudské práva. Za najvážnejšie skutočnosti v oblasti ochrany a dodržiavania ľudských práv je pokladaná beztrestnosť pri ich porušovaní, ktorá je úzko prepojená s absentujúcou nezávislosťou súdnictva v krajine, ako aj s korupčnými praktikami vládneho aparátu. Venezuelská vláda tak neporušuje len svoju Ústavu, ale aj mnohé medzinárodné záväzky, dôsledkom čoho sú na ňu uvaľované medzinárodné sankcie.
Politické práva
Súčasný nastolený politický režim, široko označovaný za autoritársky, sprevádza tiež hrubá politická represia. Dochádza tak k absolútnemu porušovaniu venezuelskej Ústavy, kde sa v článkoch 1 a 6 vyzdvihuje záväzok dodržiavať základné demokratické hodnoty a princípy, ako aj v článku 2, ktorý osobite zdôrazňuje dôležitosť ochrany ľudských práv a rešpektovania politického pluralizmu[6]. V dôsledku politickej krízy, ekonomického kolapsu a sociálnej neistoty dochádza k pravidelným demonštráciám, súčasťou ktorých je používanie hrubej policajnej sily a masové zatýkanie demonštrantov. V súčasnosti kvôli pretrvávajúcej globálnej pandémii a reštrikciám s ňou spojených, počet protestov mierne klesol. Tu je však potrebné dodať, že vláda N. Madura za posledný rok zneužíva vyhlásený núdzový stav v súvislosti s pandémiou Covid-19 na potláčanie verejného odporu. Správa o situácii ľudských práv za rok 2020, vypracovaná organizáciou Human Rights Watch, zo skupiny politických práv osobitne vyzdvihuje potláčanie slobody prejavu a slova, a teda jedného zo základných pilierov demokratického zriadenia. Bežným štandardom v spoločnosti sa tu stala aj diskriminácia na základe politického presvedčenia, kedy sú disidenti, či už aktívni alebo pasívni, za svoje aktivity a podporu opozície, zbavení svojich zamestnaní či prístupu k sociálnym programom. Počas posledných rokov bola vo Venezuele zintenzívnená cenzúra, najmä vo forme blokovania istých platforiem na sociálnych sieťach, zákazu vysielania pre jednotlivé televízne stanice, rádiá a prakticky akéhokoľvek média, ktoré kritizovalo vládu. Základným ľudskoprávnym inštrumentom pokrývajúcim vyššie spomenuté práva a ich porušenia, je Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (ICCPR), ktorý Venezuelská bolívarovská republika ratifikovala v roku 1978[7].
Výročná správa Úradu vysokého komisára OSN pre ľudské práva z roku 2018 informuje, že ľudskoprávni aktivisti, politickí oponenti, demonštranti a novinári sú častokrát obeťami zastrašovania a vyhrážania, ktoré neraz vyústia do perzekúcie, násilných zmiznutí, či v najfatálnejších prípadoch aj do mimosúdnych výkonov trestu smrti. Za zmienku stoja aj nehumánne podmienky v preplnených väzniciach a zadržiavacích centrách, ktoré, okrem iného, výrazne prispievajú k rozširovaniu nákazy koronavírusu. Kvôli korupcii a nedostatočnej bezpečnostnej infraštruktúre dochádza v týchto objektoch k pravidelným vzburám. V máji minulého roka k takejto udalosti došlo vo väznici v Los Llanos, ktorej tragickým záverom, na základe informácií organizácie Venezuelan Observatory of Prisons, bolo 47 mŕtvych a 75 zranených. Spomínané porušenia sú v rozpore s Dohovorom proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (CAT), ktorý Venezuela ratifikovala v roku 1991. Sú tiež v rozpore s Medzinárodným dohovorom na ochranu všetkých osôb pred nedobrovoľným zmiznutím (CPED), ktorý síce v roku 2008 podpísala, no dodnes nebol ratifikovaný[7].
Sociálne práva
Ako som už avizovala v úvode, aktuálnym a azda najvážnejším sociálnym problémom je stupňujúca chudoba, potravinová neistota a v niektorých regiónoch dokonca hlad. Dáta v Národnom prieskume o životných podmienkach z roku 2020 deklarovali, že 8 percent detí do 5 rokov trpí akútnou podvýživou a až 30 percent detí trpí chronickou podvýživou, čo má degradujúci vplyv na ich telesný a duševný vývoj. Venezuelský systém zdravotnej starostlivosti je podľa posudkov viacerých organizácii v kolapse. Tu je však potrebné dodať, že súčasťou týchto posudkov sú minimálne odhady, nakoľko vláda od roku 2017 prestala publikovať štatistiky z oblasti zdravotníctva, a teda reálny stav môže byť ešte horší. Správa o stave zdravotníctva vo Venezuele z roku 2018, vydaná Fakultou verejného zdravia J. Hopkinsa v USA (John Hopkins Bloomberg School of Public Health), ktorú vypracoval Dr. Paul Spiegel, apeluje na urgentný zásah medzinárodného spoločenstva za účelom „oživenia“ venezuelského zdravotníctva. Špecifickou kategóriou v oblasti realizácie sociálnych práv je tiež prístup k vakcinácii a aktuálne aj manažment pandémie, zahrňujúci vakcinačnú kampaň, ktorá v regióne silne zaostáva. Podľa dát agentúry Reuters bolo ku dnešnému dňu podaných len 98 000 dávok vakcíny proti ochoreniu Covid-19, čo pokrýva len 0,2% populácie[8]. V tomto kontexte je nutné uviesť, že pokrytie aj tých najzákladnejších vakcín je vo Venezuele, aj s odhliadnutím od súčasnej pandémie, jedno z najnižších v oblasti Latinskej Ameriky.
Ďalším vážnym problémom v krajine je nedostatok pitnej vody. Podľa publikovaných odhadov až 8 z 10 Venezuelčanov nemá stály prístup k pitnej vode, čo prispieva k šíreniu infekčných aj neinfekčných ochorení, vrátane hepatitídy typu A, tuberkulózy a malárie. Sú to napríklad aj tieto ochorenia, ktoré často zapríčiňujú detské úmrtia. To sa zároveň premosťuje do ďalšieho tragického dôsledku súčasnej krízy, a tou je najvyššia miera materskej a dojčenskej úmrtnosti, akú za posledné dekády Venezuela zažila. Spomínaná stopka zdravotníckym štatistikám sa udiala v roku 2017, kedy vtedajší minister zdravotníctva zverejnil alarmujúce zistenia, že materská úmrtnosť vzrástla oproti predchádzajúcemu roku o 65 percent, za čo bol o pár dní neskôr zbavený funkcie. Myslím si, v súvislosti s kritickou socio-ekonomickou situáciou je potrebné uviesť, že už spomenuté sankcie, uvalené na Venezuelu v dôsledku porušovania medzinárodných dohôd a všeobecne uznaných princípov medzinárodného práva, výrazne prehlbujú súčasnú humanitárnu a hospodársku krízu. Všetky vyššie spomenuté skutočnosti a kolaps verejného zdravotníctva, zapríčinené najmä vládnou nekompetentnosťou, korupciou a inými zlyhaniami ľudského faktora, sú v rozpore s Medzinárodným paktom o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (ICESCR), ktorý Venezuela uviedla do platnosti v máji 1978[9].
Práva utečencov
Veľmi aktuálnou témou vo Venezuele je aj pretrvávajúca utečenecká kríza, ktorá je považovaná za najvážnejšiu krízu tohto charakteru v súčasných dejinách Latinskej Ameriky. V dôsledku vnútroštátneho politického napätia, príslušných socioekonomických dopadov a vážneho porušovania ľudských práv, bolo nútených opustiť svoje domovy odhadom viac než 5 a pol milióna Venezuelčanov, čo je takmer pätina celkového počtu populácie. Tí hľadajú útočisko najmä v susedných štátoch. Kolumbia je jedným z najviac aktívnych štátov v regióne, hosťujúc takmer 2 milióny venezuelských utečencov. V roku 2019 udelila občianstvo viac než 30 000 maloletým deťom a vo februári tohto roka oznámila, že bežný migračný status na dobu 10 rokov, s možnosťou následného obnovenia, udelí 1,7 miliónu Venezuelčanom[10]. Medzi krajiny, ktoré prijali najviac venezuelských utečencov patrí tiež Peru, Čile, Ekvádor a Brazília[11]. V roku 2018 bola v regióne založená multilaterálna iniciatíva, tzv. Quito proces, ktorej hlavným cieľom je zmierňovať dopady utečeneckej krízy, harmonizovať domáce migračné politiky prijímajúcich štátov a celkovo napomôcť k zlepšeniu postavenie venezuelských utečencov.
V dôsledku pandémie, a najmä uzavretých hraníc, sa ale viac než 100 000 Venezuelčanov zo svojej cesty za lepším životom muselo vrátiť do domovskej vlasti. Po príchode do Venezuely ich však čakali ťažké týždne či dokonca mesiace v preľudnených karanténnych centrách, ktorých podmienky boli nehygienické, čo malo na izoláciu za účelom zníženia rizika nákazy výlučne kontraproduktívny efekt. Veľa z týchto centier majú pod kontrolou provládne ozbrojené skupiny, tzv. colectivos, známe pre svoje násilnícke praktiky, vrátane verbálneho zastrašovania a fyzického zneužívania. Tieto, ale aj mnohé iné porušenia práv utečencov, sú v rozpore s Medzinárodným dohovorom o ochrane práv všetkých migrujúcich pracovníkov a členov ich rodín (ICRMW), ktorý Venezuela ratifikovala v roku 2016[12]. Niektoré z nich sú tiež obsahom Dohovoru o právnom postavení utečencov a jemu prislúchajúcemu Protokolu, ktorého signatárom je aj Venezuela[13].
Autorka: Radana Monišová
Zdroje:
ELLSWORTH, B. – SEQUERA, V. 2021. Analysis: Collapsed health system makes Venezuela vaccination campaign an uphill battle [online]. Reuters. [cit. 10.4.2021]. Dostupné na internete: <https://www.reuters.com/article/us-health-coronavirus-venezuela-vaccine-idUSKBN2AC1RC>
HRW. 2021. Report: Venezuela, Events of 2020 [online]. Human Rights Watch. [cit. 6.4.2021]. Dostupné na internete:<https://www.hrw.org/world-report/2021/country-chapters/venezuela>
Hyperinflácia vo Venezuele [online]. (n.d.). Investopedia. [cit. 5.4.2021]. Dostupné na internete: <https://investopedia.sk/2021/02/17/hyperinflacia-vo-venezuele-hyperinflation-in-venezuela/>
NEUMAN, W. – CASEY, N. 2018. Venezuela election won by Maduro amid widespread disillusionment [online]. The New York Times. [cit. 7.4.2021]. Dostupné na internete: <https://www.nytimes.com/2018/05/20/world/americas/venezuela-election.html>
NOACK, R. 2019. The divide on Venezuela: Who’s supporting Maduro, and who’s following the U.S. lead in recognizing Guaidó [online]. The Washington Post. [cit. 9.4.201]. Dostupné na internete: <https://www.washingtonpost.com/world/2019/01/28/divide-venezuela-whos-supporting-maduro-whos-following-us-lead-recognizing-guaid/>
OAS. 2020. Situation Report: Venezuelan migration and refugee crisis [online]. Organization of American States. [cit. 7.4.2021]. Dostupné na internete: <https://reliefweb.int/sites/reliefweb.int/files/resources/OAS_Dic20-crisis-of-Venezuelan-migrants-and-refugees-situation-report.pdf>
OHCHR. 2018. Human Rights Violations in the Bolivarian Republic of Venezuela: a downward spiral with no end in sight [online]. Report Úradu vysokého komisára OSN pre ľudské práva. [cit. 10.4.2021]. Dostupné na internete: <https://www.ohchr.org/Documents/Countries/VE/VenezuelaReport2018_EN.pdf>
Prečo sa Venezuela zmieta v kríze? (n.d.). In Bencont Weekly Report [online]. Bencont. [cit. 5.4.2021]. Dostupné na internete: <https://www.bencont.sk/app/cmsSiteAttachment.php?ID=235&disposition=inline>
RENDON, M. – SCHNEIDER, M. L. – KOHAN, A. 2019. Report : Unraveling the Water Crisis in Venezuela [online]. Center for Strategic and International Studies. [cit. 7.4.2021]. Dostupné na internete: <https://www.csis.org/analysis/unraveling-water-crisis-venezuela>
SCHREIBER, M. 2019. Researchers are surprised by the magnitude of Venezuela’s health crisis [online]. NPR. [cit. 6.4.2021]. Dostupné na internete: <https://www.npr.org/sections/goatsandsoda/2019/04/05/709969632/researchers-are-surprised-by-the-magnitude-of-venezuelas-health-crisis>